Môj 1. polmaratón
Cestu za mojím 1. polmaratónom v živote som začal v piatok poobede cestou z Bratislavy do malebného mestečka v Českej Vysočine Nasavrky. Cestoval som s príjemnými ľuďmi so svojím podporným teamom, ako aj so súperom zvučného mena Jurčuk Vlodymyr. Tento závod bol mojim 7. závodom v živote a bol taký istý ako všetkých šesť pred tým znovu som ho bežal zranený, paradoxom je že vždy sa jedna o iné zranenie tentokrát to boli mozole na pätách. Samotnému polmaratónu predchádzala kvalitná troj - týždňová systematická príprava, pod vedením trénera a vynikajúceho bežca Gabriela Švajdu. Po ubytovaní som sa dohodol s Jurčukom na rozklusaní , napokon sme sa časovo nezladili, ale aspoň časť rozklusu sme mali spoločný.
Pri rozklusaní som si neodpustil to, čo sa len tak nestáva hocikedy a to bolo to, že som obehol celú Kenskú skupinu . (Škoda že nie v závode). Po spoločnej večeri som sa vybral do postele okolo 22,00 hod. a čo čert nechcel zaspal som po polnoci okolo 02,10 hod. a o 05,15 hod. už sme boli cela izba hore takže som sa kvalitne až 3 hodinky vyspal. Kvalitne raňajky a ešte lepší obed o 12,30 hod. Kľud na lôžku a hodinku pred štartom 15 minút rozklus v tempe 05:45 strečing a šup do závodného oblečenia. Celý čas ma udržoval podporný team v dobrej nálade a boli mojou oporou, srandičky a tipovanie času ja som stále bol pri zemi a môj cieľ som im len potvrdil čas 1:59:59 (ruku na srdce 1.polmaraton a ešte taký kopcovitý) a ako bonus 300 metrov vydržať s Keňankami, ktoré ma mali za veľkého kamoša, nakoľko som im celý víkend tlmočil z maďarčiny cez ich managera.
Na štartovej čiare som sa natlačil ku Keňankám, vystrel z dela a bežíme držím sa Keňaniek po 200 metroch od štartu začína prudké klesanie v tej sekunde mi skrsla v hlave myšlienka respektíve rada od trénera ako bežať dolu kopcom a tak som zošliapol a v tu ranu som mal Keňanky za chrbtom. Po zhruba jednom kilometri si uvedomujem že musím zvoľniť nedá sa predsa bežať pred Keňankami. Blíži sa 6 kilometer a prvé tiahle stúpanie v ktorom zisťujem veľmi dobru ale aj hororovú vec, dobra je že mam natrénované a netrápim sa idem si svoje tempo a hororová je to že pri stúpaní idem zemskou príťažlivosťou do päty a začína to bolieť.
Na zhruba 9 a poltom kilometri vidím pri zbiehaní z kopca svoj podporný team a razom obieham 2 bežcov, dostávam info že som celkovo 23. Aj keď počujem že 123. a kričím späť otázku až 123. ??? odpoveď znie jasne si 23. Vychutnávam si otočku na 10,5 km a pre istotu si kontrolujem čip na nohe nakoľko bol tej istej modrej farby ako kompresne návleky a tam musím spomaliť aby som to skontroloval poriadne. (Po pretekoch som zistil že som bol 2. vo svojej kategórii na otočke.) Na zhruba 13. kilometri zisťujem že každý stupák aj stupáčik už celkom slušne bolia ako idem do päty. Na 15. kilometri si dávam dvoj-občerstvenie aj vodu aj energeťák, následne som obehnutý až dvoma bežcami skúšam sa ich udržať a moja snaha vyzerá tak, že do kopca strácam aj 6 – 7 metrov a pri behu z kopca idem meter dva pred nich, napokon sa mi začínajú vzďaľovať. V duchu sa už psychicky pripravujem, až príde 19. kilometer a nepretržité stúpanie 3 km až do cieľa. Pri pipnutí 18- teho kilometra ma predbieha český závodník, ja sa zaoberám hodinkami zisťujem že na hodinách mam 1:18 aj nejaké drobné, no a ako to býva v Česku zvykom borec ma nabáda k svojmu tempu a ponuka sa mi, že nech sa ho držím až do cieľa, po 300 metroch mu hovorím že nech ide že som zranený. Na odpútanie bolesti začínam kalkulovať s výsledným časom a priratúvam k času 1h:18min. že pôjdem ten kopec každý kilometer tempom 5:00 a výsledok ma ohromil že čas bude niekde okolo 1h33min. No po chvíľke už začínam rozmýšľať nad tým, že sa vyzujem a dobehnem bosí , bolesť naberá na obrátkach 19. kilometer tempo 5:08 prestávam vnímať kto ma obieha a koľko bežcov pípne 20. kilometer tempo 6:06 zlosť naberá tiež na otáčkach lebo kondične by som v tom kopci dokázal isť po tempo 4:30 !!!! 200 metrov do cieľa sa stupáčisko konči skoro rovinka do cieľa päty sa narovnajú a ja po špičkách šprintujem do cieľa.
V cieli veľký úsmev aj radosť ale bolesť je milión krát väčšia! Čas v cieli na stopkách 1h:35min. aj drobné, posledný kilometer tempo 6:38 (v tréningoch na jednej nohe by som dal lepšie ako 6:38). V cieli ma berú na rozhovor pred kamerou po dvoch vetách odchádzam na ubytovanie kde sa rýchlo vyzúvam a konečne cítim úľavu od bolesti začínam strečing. V sprche si uvedomujem ako veľmi som prekročil svoj cieľ 1:59:59 a padám späť medzi pretekárov. Na nohách mam už pohodlnú obuv ale bolesť je neskutočná aj tak, idem podať ruku a pogratulovať Volodimyrovi a samozrejme Keňankám. Pri bohatej VIP večeri začínam rozmýšľať nad ďalším cieľom v polmaratóne ktorý bude dúfam štandardný čiže nie nonstop hore dole a prichádzam nato že ďalším mojím cieľom je čas 1:29:59 J. Tento víkend hodnotím ako víkend ktorý mi dal strašne veľa vedomosti o pozadí behania o tom ako to cele funguje a napriek zraneniu som si uvedomil že beh milujem a zvlášť beh v závode, najviac ma teší prítomnosť skvelých ľudí okolo mňa o tom je to cele.
